„Projekt Drawing Restraint je takpovediac krížencom medzi túžbou tvoriť a disciplínou pokračovať v tvorbe; pokusom o udržanie si kreatívnej energie tým, že nedopustíme, aby činnosť získala konkrétnu formu,“ vyhlásil viacznačne multimediálny umelec Matthew Barney o svojom najnovšom filmovom diele. Kým on sa postaral o scenár, réžiu a hlavnú mužskú postavu, Björk s ktorou tento svojrázny Newyorčan žije, sa postarala o soundtrack a hlavnú ženskú postavu.

Drawing Restraint 9 je príbehom horúcej vazelíny cestujúcej z japonskej rafinérie na veľrybársku loď, aby tam cestou do Antarktídy stuhla do formy sochy. Trvá to stopäťdesiat minút. Počas nich sa stihnú nalodiť na palubu aj Björk s Barneym, rituálne nahradia svoj „západný“ výzor východným, rituálne sa napijú zeleného japonského čaju a zatancujú si rituálny tanec s krvavým finále. Spomalene plynúci príbeh, tradične plný symboliky, odkazov a narážok (model dôverne známy každému, kto pozná Barneyho filmový megaepos Cremaster), sprevádza doposiaľ najodvážnejšia hudba, akú Björk vymyslela. Najskôr Will Oldham alias Bonnie Prince Billy v spoločnosti harfistky Zeeny Parkins, detského zboru a elektroniky voľne prespieva ďakovný list rybára americkému generálovi, ktorý po druhej svetovej vojne zrušil zákaz lovu veľrýb v japonských vodách a už vám cez uši prúdia ďalšie originálne zvukové obrazy. Meditácie japonskej harmonikovej píšťaly sho sa prepletajú s dychovými cvičeniami inuitskej hrdelnej speváčky, zvonkohra s čembalom pradú do nepravidelného rytmu veľkého bubna, Björk jemne vrství svoj hlas nad minimalistickými tónmi klavíra nenápadne upravovaného elektronikou, vzápätí si spomenie na niekoľko mesiacov svojho akademického skladateľského štúdia v pochode pre súbor dychových nástrojov, aby potom vyspievala pekne klenutú melódiu a zahalila ju do divokých elektronických ruchov. Nasleduje vložka nefalšovaného hudobného divadla Noh, ktoré v Japonsku existuje už od 14. storočia. Desaťminútovú seansu dvoch mrmlajúcich starcov vykúpi známy islandský hlas v sprievode zvonkohry a už je tu záverečné satori: pokojná inštrumentálka pre sólovú píšťalu.

Takto na papieri to vyzerá slušná zlátanina, ale jedenásť skladieb skutočne tvorí zovretý celok. Za dobrú filmovú hudbu sa síce považuje taká, ktorá neruší, ale nadčasová je taká, ktorú si pustíte (a vydržíte počúvať) aj bez filmu. Björk si navyše zjavne zahnala soundtrackovú nočnú moru, ktorú jej pripravil Lars von Trier Tanečnicou v tme.

Over

3/4 Revue