Bolo by mylné domnievať sa, že v histórii brazílskej hudby sa vždy dbalo na tradície. Mládež je rovnaká všade na svete a ani tá brazílska nedokázala v 50. rokoch odolať eufórií rock & rollu. Špinavosť a neostýchavá provokácia, ktorá žiarila z nového trendu, vyvolala v karnevalovom národe nadšenie ešte väčšie ako v iných častiach sveta. Politický režim však veľkému nadšeniu neprial. Rock sa koncom šiestej dekády dostal na index. Zopár vytrvalcov (Raul Seixas, Caetano Veloso) sa stáva symbolom politického a kultúrneho odporu voči mainstreamovému establishmentu.
Pre hudobný vývoj však bola omnoho dôležitejšia rocková fúzia s brazílskym folklórom, ktorej sa predsa len darilo lepšie kľučkovať medzi politickou cenzúrou a umeleckou výpoveďou. Písal sa rok 1969 a Jorge Ben, eklektický hudobný alchymista z Rio de Janeira, ktorý už v tej dobe mal za sebou hit Mas Que Nada, naďabil pri hľadaní perfektného zvuku na Trio Mocotó. Spolu vytvorili dva albumy, ktoré v histórii zadefinovali termín samba rock. Rock je v tomto prípade prisilné slovo, veď jeho pomer voči sambe bol niekoľkonásobne menší, pričom medzi brazílske polyrytmy sa dokázalo dostať aj približne rovnaké množstvo soulu a funku. Ale elektrické nástroje a spôsob „s humorom je všetko žhavejšie“ vytvorili unikátny drsno-smiešny sound, ktorý sa do značnej miery odlišoval od ostatných skupín práve sa rodiacej MPB (Musica Popular Brasileira).
Tri albumy počas rokov 1971 až 1975, to je celá diskografia skupiny zo Sao Paula. Dnes sú ich platne zberateľské rarity. Rocková tvrdosť elektrických nástrojov je tu vyvážená ľahkými sláčikmi a easy-listening nálada halí brazílske swingujúce perkusie. Ako naznačujú aj booklety, komiksový humor vyrážal dych vážnejším poslucháčom. Sloboda, zábava, hudobné dobrodružstvo a nekonečná radosť, to boli jediné normy, ktoré Trio Mocotó uznávali. Bohužiaľ, časom sa prehĺbili nezhody medzi jednotlivými členmi a skupina sa rozpadla. Jej členovia sa však naďalej venovali hudbe. Spolupracovali s mnohými známymi hudobníkmi ako Chico Buraque, Toquinho alebo Al Di Meola. Obnovený záujem o „vintage latino“ ich koncom 90. rokov opäť spojil. Voľba vydavateľa pre nové nahrávky bola vopred jasná. Joao Parahyba už predtým spolupracoval s labelom Ziriguiboom (nahrával perkusie pre Subu a Bebel Gilberto), a tak na záver minulého roka, 26 rokov po poslednej LP, im vyšiel album Samba Rock.
Zďaleka nejde o spomienkovú platňu bývalých hviezd. Obklopené šikovnými hudobníkmi prišlo trio s ešte väčšou fúziou ako kedysi. Nielen samba, rock, funk a soul majú miesto na planéte Mocotó, ale aj blues, rap či náznaky elektroniky. Stačí porovnať jednu z ich pôvodných skladieb z kompilácie Samba Soul 70 a pokrok je hneď zrejmý. Stará patina je vyleštená modernými čistiacimi prostriedkami. Aktuálne postupy sú síce predvídateľné, zato o to bláznivejšie. Repertoár je okrem nových skladieb zložený aj z coververzií Jorga Bena či Joao Gilberta, ktoré oproti originálom znejú dosť bizarne. Akoby v krajine Mocotó neexistoval čas. A to je dobre. Nečakajte nudné finty prebraté z latino house ani polámané rytmy nu-bossy. Trio Mocotó sú originál!
František Dezorz
5D
