Libertines mali byť, podľa britskej tlače, novými „punk heroes“. Záujem vzbudil už ich prvý album Up The Brecket (2002), ale najväčším lákadlom pre tlač bol, samozrejme, uvoľnený životný štýl hlavných protagonistov, vychádzajúci zo známej trojčlenky sex – drugs – rock´n´roll. Úvodná skladba druhého štúdiového počinu (a na dlho asi aj posledného, pretože kapela sa hneď na to rozpadla a rozpustila v londýnskej neopunkovej scéne) Can´t Stand Me Now naozaj vzdialene pripomenie Clash a má ambície na to, aby v dobrom slova zmysle zľudovela. Nuž, nie nadarmo je pod produkciou a mixom podpísaný práve Mick Jones, gitarista a spevák Clashu. Zo zvyškom albumu je to už horšie, aj keď mu musíme uznať štandardnú, až mierne nadštandardnú úroveň (Last Post On The Bugle, The Man Who Would Be King, Narcissist a iné). Skupine treba priznať určitú zásluhu na rozšírení registrov súčasnej ostrovnej pop scény, keď sa im celkom úspešne podarilo skĺbiť punk s brit-popom. Avšak, obávam sa, že keď nastane historické priznávanie zásluh o štýlotvornosť, bude na vrchole zoznamu meno Franz Ferdinand. Koniec koncov ide hlavne o zábavu a dojem a verím tomu, že o niekoľko rokov si nejedna londýnska mamička povzdychne pri uspávaní potomka, vo svojom pätnásťstupňovom bakelitovom bytíku niekde na predmestí, (ne)čakajúc na svojho večne ochmeleného muža, nad tým, akí boli mladí a krásni a že ona, sprostá, mohla ísť radšej s nimi a s kamoškami na tú šnúru a Jack (to je akože jej večne nasatý muž) sa mohol ochľastávať s nejakou inou…

Píš

Vlna