Mám vlastne šťastie. Vďaka písaniu recenzii sa človek dostane k rôznym „cédečkam“. Jasné, väčšina z nich stojí za milú... Ale občas, párkrát do roka, človek narazí na čosi, čo fakt stojí za to. Niečo, k čomu by sa inak možno ani nedostal. Porekadlo tuším vraví čosi o slepom kurčati. Podobne som prišiel k albumu Solid Steel presents Bonobo.
Simon Green, ako sa nechá občas Bonobo v civilnom živote nazývať - inak z Brightonu (Sussex, UK), na už siedmej časti prestížnej mixovanej výberovky od britských nindžov, predstavil výnimočne chutnú koláž poskladanú zo v súčasnosti snáď i trochu preceňovaného haló okolo world music. Pridal štipku blues, soulu a jazzu, jemne zamiešal diétnym brokenbeatom a všetko to dochutil intuitívnym zmyslom pre vytváranie atmosféry.
Bonobo je autorom úspešných (samozrejme, u nás o ňom aj tak skoro nikto nepočul) albumov Animal Music, Dial M For Monkey a zvláštneho One Offs, Remixes & B-sides (sú na ňom jeho remixy iných skladieb i úplne vlastné tracky). Svoje producentské skúsenosti napokon premenil na štyri skladby (intro nerátam) na tomto mixe. A hrá mu to fakt dobre.
Nemám rád absolutóriá, dokonalá nahrávka sa hádam ani nedá vyprodukovať, ale práve tento „album“ (je vôbec zmysluplné vravieť o mixovanom sete ako o albume?) je jednou z najlepších vecí, ktoré sa mi za tento rok dostali do rúk. Existujú voči nemu asi iba dve výhrady.
Tou prvou je úplne nezmyselný prechod medzi šestnástou skladbou I Know a Little Cuban (Hugo Maldoro) a nasledujúcou Change is What we Need (Truble Man). To ani nie je prechod, to je iba odseknutie jednej skladby a začatie novej. Všetku energiu, ktorú v sebe kubánska salsa, prezlečená do moderných šiat súčasnej elektroniky, nahromadí – a že je jej teda sakra dosť, ten prechod pochová.
Druhou výhradou je iba ak to, že už z princípu odmietate hudbu v ktorej neposkakuje napomádovaný fešák s hlasovým rozsahom tri tóny (konkrétne mená si dosaďte podľa seba).
Ak už by som ale bol prinútený niektoré skladby vyzdvihnúť nad ostatné, určite by to bola tretia Exploration (Karminsky Experience), kde sa stretnú dychy, priamočiarejší beat, perkusie, xylofón (tuším, ak nie, moja chyba) a neskutočný groove. Podobne je na tom už spomínaná skladba I Know a Little Cuban alebo – vlastne blbosť, podobne sú na tom skoro všetky skladby.
Niekedy dominujú bicie - čo je typické napríklad pre Amona Tobina (v tomto sete osemnásta Easy Muffin) – inokedy vybrnkávaný kontrabas alebo gitara. Všetko v dobrom zvuku a výborných aranžmánoch.
Od kúpy tohto CD vás tak môže odrádzať iba fakt, že... no neviem, čo by vás mohlo odradiť. Jedine to, že brokenbeat a downtempo naozaj veľmi nemusíte a z jazzu chytáte migrénu. Tento nosič je ale výnimočnou dávkou kvalitnej hudby, ktorá rovnako dobre funguje doma, v práci i v autobuse (vyskúšané).
Ak by som mal tento set charakterizovať jedným slovom, povedal by som „grúúúvy“. Občas síce nejaký ten break, ale album rozhodne pracuje. A chutí. Veľmi chutí. Bonobo ma veľmi príjemne prekvapil. Keby sa to tak stávalo častejšie.
Text: smoet
artattack.sk
