Vnútorný nepokoj svojho diela, ukrývaný pod harmonické, skúsenosťami z oblasti takzvanej vážnej hudby poučené aranžmány, zvýrazňuje tentoraz Hector Zazou tými najtvrdšími prostriedkami. V snahe vytvoriť svet, v ktorom by sa jeho partnerka Sandy Dillon, „novodobá Janis Joplin“ (zahrala si ju dokonca v muzikáli), cítila čo najlepšie. Ale hoci nachádzame Zazoua nezvyčajne tvrdého, miestami disharmonického, stále si ponecháva veľkoleposť a podmanivosť. Je to tak trochu Sahara Blue (1993), Zazouova pocta Arthurovi Rimbaudovi, s ktorou mu vypomohli napríklad Khaled, David Sylvian a Gérard Depardieu. Je tu aj duch Songs From The Cold Seas (Sony,1995) zhudobnená severská poézia s účasťou < >Björk (konečne spievajúcou v rodnej reči), kapely Vartiinnä či Suzanne Vega. Ale je to aj Zazou doposiaľ neznámy.
Už som naznačil, že Dillon je Zazouov (nie len sexuálny) protipól. Rodáčka z Bostonu, žijúca v Londýne, je u nás prakticky neznáma. Pritom túto „mladšiu sestru Toma Waitsa“, objavil legendárny manažér Tony Defries (David Bowie, Iggy Pop) a na jej sólových albumoch nájdete mená ako Mick Ronson, Jaco Pastorius (Weather Report) a Dieter Meier (Yello). Mimochodom, onedlho sa dočkáme jej tretej sólovky East Overshoe.
Ak majú Zazou a Dillon niečo spoločné, tak je to láska k hudbe Captaina Beefhearta a jeho Magic Bandu. Dillon ju obdivuje až nekriticky. Údajne pre jej „jedinečnú podriadenosť chaosu“. Jedným z dôkazov tejto náklonnosti je cover Her Eyes Are A Blue Million Miles z pera Dona Van Vlieta. Ak naopak tí dvaja niečo spoločné nemajú, tak je to hudobné štúdio. Album vznikal cez telefón a email. Ale to uvádzam len ako perličku. Podstatný je výsledok. Nervozita, irónia a neučesaný, chrapľavý, škrekľavý až diabolský spev sú do istej miery (menšej ako v minulosti) neutralizované jemnými melódiami, lahodnými zvukovými plochami a u Zazoua tradične excelentnými výkonmi štúdiových spoluhráčov – „dychárov“ Renauda Piona a Christiana Lechevretela, gitaristov Marca Ribota (Brian Eno, Sinead O´Connor) a Porla Thompsona (ex-The Cure) i bubeníka Billa Rieflina (Ministry, Nine Inch Nails). Album, predovšetkým jeho vokálna stránka, zaobchádzanie s efektovými voice-procesormi v interakcii s celkovým hudobným prostredím má črty avantgardnej a improvizovanej hudby. Má aj svoje popové momenty, napríklad Excuse Me (If I´m Sad), kde sa Dillon drží v polohe vlastnej napríklad i PJ Harvey, a v ktorej závere vás „odbúra“ akordeón spoluautorky piesne, Lisy Germano.
Mesto hudobnej zábavy síce tomuto albumu zrejme tlieskať nebude, ale my sa môžeme tešiť z faktu, že Zazou je tu opäť, a znova trochu iný.
Daniel Baláž
5D
