Spása na obzore, radujme sa!

Slnko vyliezlo konečne nad lesy, vtáčiky sa ozvali, prišla jar – všetkým zimným melancholikom je zrazu akosi boľavo pri srdci, že už im nemôže byť smutno len tak z toho šera a zimy naokolo. Aj tí najmelancholickejší zrazu majú neodolateľnú chuť kopnúť Radiohead aj s Coldplayom pod tri mesiace neustlatú posteľ a prepláchnuť si uši niečím, s prepáčením za výraz, živším. Čím však, že? Toť otázka. Bisťu bohu, Franzom Ferdinandom! Toť odpoveď.

Franz Ferdinand sú štyria univerzálne hudobne aj všeobecne umelecky nadaní týpkovia z Glasgowa. Dokopy vlastnia kapelu tohto nevšedného mena a teraz už aj rovnomenný debutový album. Najskôr dám k nemu do pľacu dáku chválu. Je to najúžasnejší kus gitarovej muziky, aký som z Británie počul za posledných neviem koľko rokov a ak sa budeme baviť iba o debutoch, no hádam od prvotiny Suede sa nič zaujímavejšieho neobjavilo. A teraz, keď som už pochválil, načim dodať aj to ostatné – ďalšiu chválu.

Pekne po lopate by sa patrilo napísať, že Franz Ferdinand sú ostrovná odpoveď na The Strokes. A naozaj, istá podobnosť tu je. Jednoduché, ale sakra chytľavé melódie odohrané s prirodzeným nasadením a obzeranie sa do hudobnej minulosti crčiace z každého taktu. Ak sa však chceme baviť v intenciách akcia – reakcia, tak toto je asi taká odpoveď, ako keby mi dal ktosi facku a ja som mu za to na oplátku v rámci primeranej obrany prevŕtal mozgovú kôru dvoma stovkami desaťcentimetrových klincov vystreľovaných s razanciou tisícok newtonov pneumatickým kladivom Black & Decker a možno aj dvoma naraz. O toľko sú Franz Ferdinand lepší, zaujímavejší, invenčnejší, netradičnejší a najmä pestrejší. No dajme tomu, že pokiaľ ide o nádejnosť, konkurujú im z New Yorku Interpol, ale tí hrajú na emočne rozblatenejšom ihrisku.

Franz Ferdinand sa neobracajú len k priamočiarosti Velvet Underground. Chrlia nápady jeden za druhým, klasická rock’n’rollová forma sloha-refrén im zasa až tak veľa nehovorí. Pokojne sa môžete baviť rátaním odkazov a inšpirácií, ale ani zďaleka to nie je len o tom, že napríklad Public Image Limited v slohe Tell Her Tonight sa zrazu menia na Beach Boys v refréne stále tej istej pesničky. Očividnou pracovnou metódou je dať do pesničiek všetko, čo chlapcom práve napadne a hodí sa. Počúvam dookola a dookola a len som čoraz viac zvedavý, čo, preboha, chcú dať na ďalší album. Môžu mať štyria ľudia v rukáve toľko sviežeho, že touto vzácnou mannou takto plytvajú hneď na začiatku, len aby v poslucháčovi vyvolali dojem, že každá sekunda ich albumu ide na doraz a v celých 38 minútach sa nenájde jediné seriózne slabé miesto? A aby toho, už na prvé vypočutie, nebolo málo, spustia bez varovania v druhej minúte a šiestej sekunde beztak skvelej pesničky Darts Of Pleasure také galopujúce rošambo, že ho ešte stále považujem za jeden z najzábavnejších momentov, aký mi hudba doteraz počas môjho života ponúkla.

Všetkým, ktorým sa mohlo nebodaj zdať, že britské gitarovky začínajú tuchnúť a utápať sa vo vlastnej bezradnosti, hľadajúc odpovede v kríženiach s elektronikou a tak podobne – toto je kopanec medzi oči. Prebratie, v aké sme všetci dúfali a ktoré nám konečne umožní vydýchnuť si s úľavou, že to nebudú heavymetalové sračky od Darkness, čo bude určovať smer. Budú to kapely ako Franz Ferdinand, alebo vraj aj Libertines (zatiaľ som nepočul), ktoré, i keď oprašujú staré, predsa len pridávajú dosť svojho a ukazujú novú cestu. Síce textovo cynickú a dekadentnú, ale hudobne energickú, radostnú, plnú farieb, dobre zahranú a s fantastickým zvukom.

Toto sú nové zajtrajšky, bratia a sestry. Obráťme kríže, zvesme Ježiša, lebo aj on chce tancovať a pejme ďakovné aleluja! Momentálne to má takýto text: „Ich heisse Superfantastisch, ich trinke Schampus mit Lachsfisch. Ich heisse Su-per-fan-tas-tisch!“

Rado Ondřejíček (18.3.2004)
inZine