Tretí album mladého nemeckého skladateľa Maxa Richtera vás hneď od prvého tónu ohromí priestorovým zvukom, povstávajúcim z trúchlivej sláčikovej inštrumentácie (husle, viola, violončelo + Richterov klavír). Ako už názov napovedá, skladby sú plné introspektívnej melanchólie, ktorá je charakteristická pre hudobnú estetiku Maxa Richtera. Jeho hudba evokuje zabudnutú históriu alebo sériu horkosladkých polozabudnutých spomienok ukotvených kdesi medzi snovým priestorom a nostalgiou. Na albume hosťuje Robert Wyatt, ktorého si vybral Richter pre jeho kafkovské zafarbenie hlasu a ktorý tu číta text Haruki Murakamiho. Tón Wyattovho hlasu pôsobí pokojne, nerušivo a vhodne zapadá do celkovej koncepcie a atmosféry albumu.