Priznám sa, že keď som prvýkrát začul názov nového albumu Cinematic Orchestra, neubránil som sa pocitu, že pôjde o rýchlokvasenú zastávku na medziposchodí k druhému regulárnemu albumu. Taktiež nesúrodosť mien v zozname skladieb na prvý pohľad dáva tušiť, že pôjde o akúsi kompiláciu, a že ich bude spájať len meno lídra Cinematic Orchestra – Jasona Swinscoa.

Avšak to, čo som počul, ma prekvapilo a potešilo zároveň. Swinscoe so svojimi spolupracovníkmi totiž k remixu pristupuje celkom inak než drvivá väčšina ich kolegov. Či už spracúvajú skladbu talianskeho tvorcu filmovej hudby Piera Umilianiho (Panoramica), nórskeho trumpetistu Nilsa Pettera Molvaera (Vilderness), japonského tvorcu hudby pre počítačové hry Kenjiho Ena (The Fear Theme), alebo člena Reprazentu DJ-a Krusta (Re-arrange), výsledok má svojský rukopis, mnohokrát na nepoznanie vzdialený pôvodnej nahrávke. Jedným z dôvodov je samotný pracovný postup - Swinscoe väčšinou používa len torzá z originálnych nahrávok, ku ktorým pridáva improvizované sekvencie akustických nástrojov a perkusívnych slučiek.

Výber skladieb nebol napriek rôznorodosti vôbec náhodný, Cinematici si materiál pre svoje remixy (či skôr reinterpretácie) starostlivo vyberajú. Dôkazom je aj fakt, že Swinscoe nedávno odmietol nepochybne lukratívnu ponuku remixovať Mobyho aktuálny singel. Aj vďaka dôslednej selekcii jednotlivé skladby tvoria veľmi kompaktný celok. Podobne ako debutový Motion, má aj Remixes veľmi pôsobivú atmosféru pripomínajúcu čaro filmov zo šesťdesiatych a sedemdesiatych rokov. Nie náhodou The Guardian označil CD hneď po vyjdení za album týždňa. Zbierka siedmich skladieb Cinematic Orchestra z posledných dvoch rokov je nenudiaca moderná jazzová platňa ponúkajúca bezmála 50 minút nápaditej a výborne zaranžovanej hudby. Je to jeden z mála albumov, ktoré ma v poslednom čase prekvapili a zároveň utvrdili v presvedčení, že technológia a jazz si spolu môžu vynikajúco rozumieť.
Jaroslav Ridzoň
inZine