Nazvať Devendru Banharta jedinečným je skutočné slabé slovo. Tento nezvyčajne talentovaný mladý pesničkár s občas trilkujúcim, striedavo bizarným, komickým a často až trochu desivým falzetom. V spojeni s jeho vyspelou/kvalitnou gitarovou technikou pravej ruky a štýlom hry, ktorý samotný často mení atmosféru z jemných groovov do rozrasených, arytmických úderov a zvláštnych, harmonicky chaotických úletov, a jeho textami, ktoré vynikajú svojou až divoko sureálnou povahou, každá z jeho 21 piesní na tomto CD (niektoré z nich len o dĺžke 30 sekúnd) obsahuje vlastný špecifický príbeh a okamžite zapamätateľné melódie, čo je veľký výkon, ak je vašou inštrumentáciou len hlas a akustická gitara, s občasným tlesknutím alebo pískaním vloženým do "orchestrácie". Počuť niečo tak prekvapujúco pôsobivé, jednoduché, "low-tech" a celkom osobné v oblasti populárnej hudby, zaplavenej počítačovým a elektronicky generovaným zvukom a priklášnenými ProTools mixami, je úžasnou úľavou. Piesne boli nahrané samotným Banhartom na rozličných požičaných, zväčša pokazených, štvorstopových magnetofónoch, na rozličných náhodných lokáciách okolo sveta. Tieto nahrávky boli spravené len pre samotného autora a sú kvôli tomu lepšie - zbavené akejkoľvek plachosti alebo úskoku, len dočista osobné a svojrázne, magicky pokrivené a imaginatívne.

A toto sú rôzne druhy prirovnaní, ktoré možme považovať za výstižné pri charakteristike Banharta: od nahrávok Marca Bolana z obdobia pred T. Rex k Danielovi Johnstonovi, k vnútornej priezračnosti a pátosu Nicka Drakea, ku Karen Dalton (jednej z Banhartvých idolov).