Keď v roku 1994 vzniklo vo Viedni vydavateľstvo Mego, asi nikto netušil, aký to bude mať dopad na hudobnú scénu. To, čo je dnes pre niekoho už nudná dekonštrukcia laptopových inžinierov, zapôsobilo vtedy ako úder blesku priamo zo záložného zdroja.
Christian Fennesz uzavrel s Megom svoje prvé zvukové manželstvo, a to malo na jeho tvorbu zásadný dopad. Estetika glitchov, distortujúcich filtrov a noisu priviedla bývalého rockera, ktorý pochopil slepú uličku samoúčelných gytarových riffov, na cestu učenia laptopových vierozvescov, vďaka ktorému dokázal, že zaujímavá hudba sa dá ešte stále robiť aj s elektrickou gitarou. Hranice vnímavosti majú rôzne úrovne a občas stačí spojiť nezlúčiteľné, aby sa stal zázrak.
Venice je v poradí štvrtý Fenneszov album, a druhý, ktorý vychádza na Wozencroftovej značke Touch. Aj napriek tomu, že sú Mego a Touch „spriateľené“ vydavateľstvá, každé z nich predstavuje iný prístup ku zvukovej forme. V tejto súvislosti je prechod Fennesza z Mega do Touchu nielen formálny, ale aj symbolický. Zosobňuje prechod od radikálnejšej a experimentálnej tvorby k melancholickejším polohám, ktoré – možno zdanlivo – budia nadčasový dojem. Fenneszova tvorba sa od začiatku odohráva medzi týmito dvoma pólmi. Pokiaľ Hotel paral.lel alebo ranné nahrávky ako Instrument znamenajú výrazný posun k noisovým, pesničkovej štruktúry zbaveným kompozíciam, je Endless Summer, ale najmä aktuálny Venice podstatne zmierlivejším..
Fennesz spolupracoval na poslednom albume Davida Sylviana Blemish. Zdá sa, že ich stretnutie malo veľký vplyv na obidvoch hudobníkov. Sylvianov Blemish je netradične zvukovo obohatený o „fenneszovské“ zvuky. Fenneszov Venice naopak prináša aj čosi so stoickej melanchólie Davida Sylviana. Dokonca sa jeho vokál objaví v jednej zo skladieb, snáď nie náhodne nazvanej Transit. Venice je akýmsi tranzitom medzi zvukovým experimentom a melanchóliou jednoduchej a čistej hudobnej myšlienky.

Sonor
Nota Bene