Je mladá, pekná, talentovaná, pochádza z argentínskeho Buenos Aires a slávu na domácej pôde si získala vďaka vlastnej, mimochodom vraj veľmi úspešnej komediálnej televíznej show. Volá sa Juana Molina [Chuána Molinová] a okrem už spomínanej aktivity sponzorovanej argentínskymi koncesionármi má rada hudbu a všetko čo s tým súvisí.
K tomuto prenádherne fantastickému koníčku ju doviedol jej pán otec, ktorý jej na piate narodeniny daroval tú šesťstrunovú drevenú vec, inak zvanú aj gitara. Pár rokov svojho detstva prežila aj s celou rodinou v Paríži, kde ušli pred vojnou vyčíňajúcou v jej domovine. Po návrate do rodnej argentínskej viesky sa mladá Juana okamžite začala aktívne venovať skladaniu vlastných piesní a ako speváčka sa predviedla v niekoľkých kapelách. Tu však pochopila, že viac ako čokoľvek iné je len egoistka ako sa patrí (tým pádom nemá chuť prispôsobovať svoje hudobné predstavy niekomu inému) a rozhodla sa pre sólovú kariéru. Svoj tvorivý potenciál dokázala vzápätí prvým albumom Rara (1996), ktorý však vyšiel len pre argentínsky trh. Aj „aktuálny“ počin Segundo vyšiel v roku 2000 čisto len pre potreby domácej scény a svojho uvedenia na svetový trh sa dočkal až v roku 2004 vďaka vydavateľstvu Domino Records - vďaka.
Jednou z najzaujímavejších vecí na celom albume Segundo je tajomne neznámy pocit, ktorý spôsobuje španielčina použitá vo všetkých textoch. Vždy mi prišlo zaujímavé počúvať hudbu spievanú v iných ako v klasicky používaných jazykoch a tak aj v tomto prípade ma to okamžite zaujalo. Tento pocit neznámeho som mal naposledy pri islandských Sigur Rós, či Múm, alebo pri španielskom Manu Chaovi. Úplná pravda je však taká, že medzi tvorbou Juany Moliny a tvorbou spomínaných kapiel by sa dalo nájsť oveľa viac paralel ako len používanie pre nás nezrozumiteľného jazyka či v prípade prvých dvoch islandských skvostov aj podobne pomalej a pochmúrnej atmosféry. Ďalšou by mohlo určite byť využívanie hudobných folklórnych prvkov jednotlivých národov a hlavne ich vhodné kombinovanie s jemnou elektronikou. Samozrejme, že Segundo neznie ako len nejaká napodobenina niečoho čo už je dávno objavené. To čo ho určite s prehľadom odlišuje od ostatných, na prvý pohľad podobných záležitostí, je silná akustická stránka väčšiny skladieb. Nie celkom nepostrehnuteľným sú aj zvuky fauny a flóry využité vo viacerých piesňach. V tomto smere by som vyzdvihol hlavne nemenovaného, asi argentínskeho psiska v skladbe El Perro a juhoamerického vzdialeného príbuzného nášho škovránka v Mantra Del Bicho Feo, ktorá vďaka takmer drum & bassovom „křoví“ predstavuje jednoznačný vrchol albumu.
V podstate sa všetkých štrnásť piesni drží na jednej silne melancholickej hladine, a možnože práve táto jemná fádnosť vytvára vo mne ako takú zábranu písať o albume Segundo výhradne v superlatívoch.
PS: Je to zvláštne, ale začínam mať pocit, že všetky folklórne zvyklosti každého iného národa by ma dokázali aspoň v niečom osloviť, teda bohužiaľ okrem toho nášho slovenského, ktorý mi vždy prišiel ako niečo začo stačí so záporným potočením hlavy pekne poďakovať a odísť. Ale keďže ja som Kužeľ, asi sa mýlim.
Miroslav Kužeľ, 4. 6. 2004
musicstyle.sk
