Explicitný homopop pre zaneprázdnených aj pozorne počúvajúcich

Na kanadských Hidden Cameras sa - rovnako ako na škótskych Belle and Sebastian, či amerických Grandaddy - môžete pozerať hneď z niekoľkých zásadne odlišných uhlov. Pustia vám ich prvýkrát a počujete jednoduché, ale nie obyčajné melódie, na ktoré sa možno veľmi ľahko chytiť. Keby ich púšťali v bežných komerčných rádiách, žiadna sekretárka by nepreladila. Ak im venujete ďalšie počúvanie, čaká vás odhalenie, že za zdanlivou jednoduchosťou sa skrýva mnoho vrstiev, nádherne naaranžovaných a stále rozoberateľných tak, aby prinášali potešenie, aj keď si myslíte, že tú pesničku dávno poznáte. Už to nie je bežný rádiový pop, koniec koncov, ak by ste ich počúvali cez pol kancelárie z bakelitového "chrchlátka", nikdy by ste si všetky tie detaily nemohli všimnúť. A nakoniec sa môžete započúvať do textov a zistíte to najdôležitejšie. Pod zdanlivo uhladeným a príjemným povrchom niečo vrie. Metafory, ktorým občas nerozumie ani samotný textár a znepokojujúca atmosféra, presne taká, aká sála z väčšiny toho, čo sa zvykne označovať ako indie či alternatívny pop. V prípade, že sa bavíme konkrétne o Hidden Cameras, a je celkom jedno či o prvotine Smell Of Our Own, alebo novinke Mississauqa Goddam, nejde ani tak o temné asociácie ako o neviazanú adoráciu sexu, porovnateľnú možno len s klipmi, aké vidíme na MTV od r&b a rapových interpretov. Hidden Cameras však na MTV nie sú, ich sex je totiž homosexuálny a explicitný v miere maximálne nezvyčajnej. A tak, aj keď hudobne by bez problémov mohli hrať do podmazu výročného snemu niektorých politických strán, pesničky o cikaní na ramená, opisy vášne dvoch mužov, či mimoriadne presný umelecký popis mužského orgazmu by prítomní len tak ľahko neodotčenášovali. Zato to ale bez problémov zvláda Joel Gibb, multitalentovaný frontman Hidden Cameras a najmä fanúšikovia obľubujúci ich albumy a koncerty plné go-go tanečníc, ohňostrojov a ďalšej, s hudbou až tak nesúvisiacej zábavy. Nemusíte byť zrovna homosexuálom, aby ste ocenili spôsob, akým kapela mieša alternatívny rock s folkovou jednoduchosťou a popri tom, vďaka množstvu nápadov a najmä použitých nástrojov ani na chvíľu neznie ošúchane. Aj na novom albume sa v popredí drží vibrujúci Gibbov vokál sprevádzaný početnými viachlasmi. Atmosféra o niečo zvážnela, stále sú to však radostné pesničky, akurát o trochu prekomponovanejšie ako na debute. A tak aj keď po prečítaní textov v booklete budete mať pocit, že v rukách držíte album, ktorý musí mnohých ľudí neuveriteľne provokovať, nie je to tak. Toto je hudba, ktorá bude baviť všetkých. Tých, čo ju dokážu počúvať v jej prepracovaných detailoch a možno ešte viac tých, ktorým postačí, že im refrény okamžite naliezli do ucha. Takže až si na tom sneme budú delegáti dupkať do rytmu nohou a podvedome pospevovať "Music is my boyfriend", netreba sa im veľmi diviť. Majú radi dobrú hudbu, len sú príliš zaneprázdnení, aby počúvali pozornejšie.
RADO ONDŘEJÍČEK
18.10.2004
SME