Nevtieravá Triana príjemne šokuje

Keby Amy Winehouse alebo Duffy viac zaujímala hudba a menej holdovali drogám, akým je mainstream, mohli by sa priblížiť k tomu, s čím tento rok debutovala mladá Londýnčanka Andreya Triana. Teda dobre zaranžovaným soulom, ktorý nemá ďaleko k akustickému popu, ale ani k downtempu.
Triana neprichádza na trh s ničím novým, len s deviatimi nenáročnými, no viac ako dobrými skladbami. Album Lost Where I Belong sa nevyžíva v klišé a určite by bolo trúfalé napísať aj to, že má niečo spoločné so soul-popovou vlnou, ktorá pred pár rokmi otriasla komerčnými hitparádami.
Zažitým formulkám dáva Triana skvelo premyslené aranžmány, o ktoré sa postaral Simon Green, známejší po pseudonymom Bonobo. Práve na jeho tohtoročnom albume Black Sands Triana naspievala niekoľko skladieb. Na rozdiel od svojho domáceho projektu však Green vynechal elektroniku, jeho rukopis sa však nezaprie, najmä vo využívaní sláčikov a dychových nástrojov, ktoré však nemajú dominantnú rolu a sú skôr len dofarbením basových groovov, rytmiky, a najmä černošsky zamatového vokálu speváčky so sprievodnom výraznej akustickej gitary. Na ňu mimochodom v dvoch pesničkách zahrala ďalšia známa tvár vydavateľstva Ninja Tune - pesničkár Fink.
Príjemným šokom je nevtieravá chytľavosť skladieb, ktoré sa iba po pár vypočutiach bezpečne ukladajú do hlavy.
Zapamätateľnosť je jednou z vecí, ktorá spája Trianu s popom, hoci ťažko očakávať, že by sa niektorého jej singlu dokázalo chytiť komerčné rádio. Na to pravdepodobne pôsobí pre dramaturgov príliš málo stupídne a jednoducho. Pretože aj keď vplyvy starého soulu a R&B a samozrejme aj Bonobov zvuk sa prelínajú celou platňou, Trianin debut je príjemný svojou obyčajnosťou. Aj keď obyčajný v skutočnosti nie je.
Hodnotenie Pravdy: 4 hviezdičky z 5
Filip Drábek
Pravda, 26.11. 2010