O smrti, ale vôbec nie ponuro

Antony Hegarty rozhodne patrí k najzaujímavejším interpretom súčasnosti. Nielen preto, že o sebe tvrdí, že je transgender, teda ani muž, ani žena, otvorene sa hlási k homosexualite, ktorú však nerieši cez titulné stránky bulvárov, ale vo svojej hudbe. Predovšetkým má však unikátny hlas, pripomínajúci džezovú divu Ninu Simone, ktorý sa dá rozpoznať kdekoľvek, či už pri hosťovaní na albume Björk alebo v diskofilnom projekte Hercules & Love Affair. No najmä na jeho vlastných platniach pod hlavičkou projektu Antony & The Johnsons.

Tento tridsaťdeväťročný rodák z britského Chichesteru vyrastal prevažne na osemdesiatkovom synth pope, a to pri potulkách svetom so svojimi rodičmi aj keď sa sám usadil na Manhattane. Ovplyvnili ho Marc Almond, ale aj Boy George či legenda Velvet Underground, spevák Lou Reed. So všetkými časom spolupracoval, poslední dvaja sa objavili ako hostia na jeho druhom albume I Am The Bird Now. Na prvý pohľad by sa mohlo zdať, že Hegarty čerpá prevažne z popularity jeho duet so známymi menami - mimo spomínaných to boli i CocoRosie, Devendra Banhart, Joan as Policewoman, Matmos, Rufus Wainwright alebo Bryan Ferry z Roxy Music, no nie je to tak.

Základným znakom I Am The Bird Now a tretieho albumu The Crying Light bola ponurá melanchólia, smutný Hegartyho hlas ponorený do sláčikov v sprievode jeho klavíra. Oba preto zneli akoby boli výsledok nahrávania v rovnakom období, a to aj napriek faktu, že medzi nimi ubehli štyri roky. Na Swanlights sa čakalo len rok a pol, no aj to stačilo na to, aby Hegarty prekopal svoju tradičnú výstavbu skladieb. A hoci sa venuje predovšetkým téme smrti, stavil na podstatne ľahšie stráviteľné, no odvážnejšie aranžmány. Do popredia sa tak dostáva slučkovaná efektovaná gitara, dychové nástroje či bicie. Aj klavír a sláčiky v ich sprievode znejú zrazu menej ponuro, niektoré skladby dostali takmer až rockový aranžmán. Výsledok tak znie menej komorne, no výrazne výbušnejšie a intenzívnejšie. Čerešničkou na torte je potom, ak rátame dva z jej albumu Volta, tretí duet Antonyho s Björk, nazvaný Flétta.

Hegarty albumom Swanlights dokonale vyvrátil pochybnosti o tom, že by sa so svojou skvelou, no stále pomerne jednotvárnou produkciou nevedel nikam pohnúť. Aj keď je pravdepodobné, že niektorých fanúšikov jeho doterajšej tvorby odradí jeho prístupnosť, patrí k vrcholom toho, čo tento rok pod nezávislými vydavateľstvami vyšlo.

Hodnotenie Pravdy: 5 z 5 hviezdičiek
Antony and the Johnsons: Swanlights / Rough Trade/Wegart 2010

Filip Drábek

link na recenziu:
Pravda, 10.11.2010