Pamätáte si na hip-hop v New Yorku v roku 1995? Puffy bol na vrchole svojej komerčnej dominancie, mainstreamový rap bol úplne vyprázdnený a chýbali mu akékoľvek svieže myšlienky a vyzeralo to tak, že tomu niet alternatívy. Avšak v priebehu roka, Mos Def, Company Flow, The Arsonists, J-Live a mnoho ďalších znovuvytvorilo undergroundovú scénu a budúcnosť bola zachránená. Pozrime sa na Paríž v 2002; situácia je podobná, francúzsky hip-hop ustrnul a nemá kam ísť - underground možno zrátať na prstoch jednej ruky: La Caution, James Delleck, TTC. Traja MCs z TTC sa ani nepokúšajú byť originálni, jednoducho sa snažia byť úprimní. Ich živé vystúpenia sú už dnes pomaly označované za legendárne - sú totiž presným opakom toho, čo by ste čakali od bežnej francúzskej hip-hopovej skupiny. TTC nevyskakujú, netancujú, len sa pokyvkávajú so zatvorenými očami; temer urážajú publikum tým, že viac rozprávajú o svojom živote než rapujú; ich vystúpenia sú plné prekvapení, často na hranici performance, komédie a Sex Pistols. Preto ich aj mnoho ľudí z Paríža až nenávidí - a mýlia sa. Ceci N’est Pas Un Disque skupine ponúka možnosť rozbehnúť svoju predstavivosť naplno a to sa im aj darí - album je o životoch troch ľudí, ktorí celý život dostávajú extrémne množstvo rôzne prifarbených informácií zo všemožných zdrojov - interakcie s ľudmi, škola, práca, médiá, moderná popkultúra atď. Ceci N’Est Pas Un Disque je album súčasne: smiešny, veselý, chorý, úprimný, abstraktný, nadupaný, medzinárodný a pritom veľmi, veľmi francúzsky, to všetko s dostatkom nápadov na to, aby zahanbil tých, čo sú presvedčení, že (nielen francúzsky) hip-hop už povedal svoje posledné slovo.