Boli raz traja americkí bratia. Doug, Daryl a Dennis Dragonovci. Neskoré šesťdesiate roky boli presne tými, kedy to s hudobnou tvorbou mysleli smrteľne najvážnejšie. Keďže v tých časoch sa asi ani inak nedalo, ulietali si na Beatles, Hendrixovi a Doors. Dennis mal kamaráta Donna Landeeho, ktorý pracoval v Sunwest Recording Studios a presne tam sa mládenci rozhodli nahrať niečo, čomu potom chceli s obľubou hovoriť Blue Forces Intelligence. Rockové postupy doplnené o psychedéliu tej doby, organ, klávesy, basu, pochmúrne vokály, dostatočné množstvo zvukového experimentátorstva podloženého zas iným oparom tej doby, však nenašli odozvu u žiadneho z vydavateľov, a tak sa bratia rozhodili na celú vec zabudnúť. Z Blue Forces Intelligence ostala len jedna jediná kópia uschovaná v osobnom Landeeho archíve.

O tridsaťsedem rokov neskôr sa k vinylu so soundtrackom k surferskému filmu A Sea For Yourself dostala pri príležitosti komponovania svojho ostatného setu Solid Steel jedna štvrtina projektu DJ Food Strictly Kev, aby s radosťou zistil, že sa na ňom nachádza skladba Food For My Soul od kapely The Dragons. Ďalší postup je pomerne predvídateľný. Mail dal mail, Landee dal originál Kevovi a ten ho okamžite posunul ľuďom v Ninja Tune, ktorí ho síce najskôr považovali za podfuk, ale neskôr po niekoľkonásobnom počúvaní a zopár rokoch strávených pri jeho rekonštrukcii, sa ho predsa len rozhodli vydať pod názvom BFI.
To, prečo sa ho v časoch jeho nahrávania nechcelo nikomu vydávať, vám bude jasné v podstate hneď po prvom vypočutí. Úplná absencia vykalkulovaných hitov, prítomnosť ťažko stráviteľných skladieb, ktoré je naozaj ťažké si zamilovať. Človek musí byť príliš závislý na zvuku šesťdesiatych rokov, aby dokázal oceniť skutočnú kvalitu tejto nahrávky. Nemáte niekto číslo na Laca Lučeniča? Chce to buď počúvať dookola a potom ešte niekoľkokrát, alebo na to hneď na začiatku zabudnúť. Keď sa nebodaj rozhodnete dať tomuto odvážnemu počinu šancu, prídete na to, že k najzapamätateľnejším patria doorsovsky znejúca Sandman, hneď nasledujúca On The Wall, či ôsma Mercy Call s úvodom nápadito podobným známej zvučke k večerníčkom. Zvyšok, hoci pomerne dopočúvateľný, sa vám zleje do jedného celku a vy nebudete stíhať sledovať, kedy začala hrať ďalšia skladba. Bola v šesťdesiatich rokoch vôbec nejaká kapela, ktorá nebrala drogy?
Jednu vec však treba BFI plne uznať. Nehrá sa na to, že vznikla v šesťdesiatych rokoch minulého storočia, lebo okrem toho, že sa zjavne nemusí, nie sú z nej cítiť žiadne prvoplánové pokusy znieť ako niekto iný. Ej veru, čo by za to dali niektoré aktuálne kapely, ktoré sa tak neúspešné snažia voziť na nápadoch niekoho iného. Byť trochu konkrétnejší, uvediem ako príklad kapely The Coral či The Zutons a pri nich radšej aj skončím, lebo nemám rad pomstu nespravodlivo nahnevaných fanúšikov, ktorí vo svojej zaslepenosti nedokážu narátať ani do päť, nieto ešte aby uznali, že ich miláčikovia sú len banda zlodejov.

Text: kužel
exitmusic.sk