Sotva uplynul rok od posledného koncertu skupiny Le Payaco, už sa na pulty dostáva prvá sólovka jedného z jej bývalých členov, Tomáša Slobodu, exfrontmana a gitaristu tejto kapely. Le Payaco boli na našej hudobnej scéne veľmi zaujímavým hudobným telesom, v ktorom vedľa seba pomerne harmonicky fungovali tri celkom výrazné a pomerne vyvážené osobnosti, z čoho vznikli vynikajúce kúsky (okrem asi najväčšieho slovenského indie-popového hitu Dobrý večer priatelia aj „seržantpepperovský“ album Okná vesmíru dokorán), ale, ako to už býva, aj menej vydarené pokusy. Takým bola napríklad aj snaha o rock’n’rollovú reinkarnáciu pesničkami ako Truest Kind a Punkrock girl. O podobnú reinkarnáciu sa pokúša Tomáš Sloboda aj na svojom prvom sólovom albume Sounds Like This. Treba však povedať, že oveľa úspešnejšie.

V našej malej krajine drvivá väčšina hudobníkov vedome alebo podvedome napodobňuje svoje zahraničné vzory. Existujú pritom mnohé príklady doslovného vykrádania, slepých pokusov napodobňovania nenapodobiteľného, alebo trochu šikovnejšie skrývanej inšpirácie, ale len málokedy sa vyskytne niekto, kto cudzie vzory používa ako odrazový mostík pre naplnenie vlastných cieľov. Tomáš Sloboda balansuje niekde na hrane tohto mostíka, občas sa odrazí, občas radšej nie, občas ním vo vzduchu čosi zakymáca, stále sa však snaží nepokaziť umelecký dojem a viac-menej sa mu to aj darí. Jeho vzory (od Beatles cez T-Rex a Kinks až po Bowieho) sú čitateľné pomerne jasne, nemaskuje ich, ale mieša veľmi šikovne a s potrebnou dávkou originality, takže vytvára celkom chutnú „fajnšmekrovinu“ pre skalných fanúšikov starého dobrého rock’n’rollu. Nie sú to inšpirácie prvoplánové, s akými často koketujú kapely, aj tie zahraničné, snažiace sa ťažiť zo zlatého fondu šesťdesiatych rokov. Tomáš Sloboda má pri mixovaní svojho kokteilu vyberaný vkus, nezostáva pri povrchu, ale – nakoľko to len rock’n’roll umožňuje – ide do hĺbky. Práve to zaručuje pri počúvaní zážitok, možno nie pre každého, ale pre istú skupinku bigbiťákov zaručene.

Oproti tvorbe Le Payaco je táto hudba menej „spopovatelá“, občas menej experimentujúca, hlavne však viac vyhranená, vyvážená a kompaktná. Nenájdete tu hity, o ktoré by sa bili komerčné rádiá, zato ani skladby zo súdka totálnych experimentov, akou bola napríklad Himalája. Tých, ktorí mali na Le Payaco radi práve túto ich „farbistú“ stránku, album asi mierne sklame. Sounds Like This má aj trochu špinavší, hoci mimoriadne vydarený zvuk, korešpondujúci s hudobným smerovaním albumu. V gitarách je Tomáš expert, ale zaujímavé je, že aj mnohé iné nástroje si nahrával sám, napríklad sitár, rhodes piano, perkusie, bicie, basu. Na konte má tiež produkciu a ilustrácie obálky a bookletu. Všetko zvládnuté výborne, ak nie vynikajúco.

Nedá mi však nespomenúť aj zopár podľa môjho názoru dosť zbytočných chybičiek. Ide najmä o istú textársku nešikovnosť v slovenských skladbách, ktorá následne spôsobuje problémy s frázovaním pri speve (umelé naťahovanie krátkych slabík, atď.), v dôsledku čoho vyznievajú slovenské texty trochu neúprimne, v kombinácii s hudbou občas až smiešne. Pri takomto albume to znie paradoxne, ale je to tak. Pritom ide o drobnosti, ktoré tam vôbec nemuseli byť, stačilo vybrúsiť niekoľko textov. A mrzí to o to viac, že Sounds Like This je inak veľmi kompaktný a zrelý album, v ostatných ohľadoch vysoko prevyšujúci väčšinu slovenskej hudobnej produkcie.

Práve pre hudobné či zvukové kvality tohto počinu je namieste prižmúriť oko nad tými štyrmi slovenskými textami. Novinka Tomáša Slobodu je totiž kus poctivej rock’n’rollovej nádielky. A navyše vychádza aj na vinyle. Lebo ak rock’n’roll, tak poriadne!

Filip Németh | 19.11.2007


Sloboda na odrazovom mostíku