Trio Low je vraj pôvodom z Minnesoty, ale vyzerajú a hrajú tak britsky, že len ťažko by ste ich odlíšili od konzumentov lageru z ostrovov. Sami seba charakterizujú ako kapelu, ktorá hrá piesne obnažené až na kosť, pričom využíva pomalé tempo, tichý hlas, silné texty a minimálnu inštrumentáciu. Pokiaľ to platilo doteraz, ľady sa pohli a po siedmych pomalých albumoch sa dopracovali k albumu rockovému, ktorý je tým najráznejším, čo doteraz vyprodukovali. Keby niekomu nebolo zo zmeny hudobného štýlu jasné o čo im ide, ponúkajú vysvetlenie v textoch. Už názvy skladieb Just stand back, When I go deaf, On the edge of , atď. evokujú rozpoltenosť. Zdá sa totiž, že ani oni sami to presne nevedia.
Aj keď je začiatok albumu trochu zmätený, po niekoľkých kovovo znejúcich skladbách prechádzajú do „ležérnejšieho“ tempa, kde už single nadväzujú jeden na druhý. Pokus o rockový album sa zrazu kamsi vytráca. Nastupuje absolútny minimalizmus gitár a vokálov. Neviem síce posúdiť, ktorá vlna brit- popu ich ovplyvnila, ale prečo sa mi skoro pri každej skladbe zdalo akoby som ju už niekde počula? Death of the Salesman napríklad vzdialene pripomína Radiohead.
Napojiť sa do elektriky na rockový album jednoducho nestačí a nie každý pokus sa nutne končí úspechom. Verím, že Low si to uvedomí a zostane pri svojom vlastnom štýle.
DJ Militantka
Vlna