Netreba príliš trúfalosti na vyslovenie tvrdenia, že táto skupina, mimochodom kritikmi označovaná za najväčší taliansky vývozný artikel, je u nás neznáma. Sformovala sa ešte v osemdesiatych rokoch a svoju šiestu platňu Ballads for Little Hyenas vydáva teraz na britskom labeli One Little Indian ako pokus o medzinárodnú expanziu.

Päticu hudobníkov Afterhours vedie spevák Manuel Agnelli, v tamojších umeleckých kruhoch dobre zapísaný ako talentovaný autor textov, spolu s kapelou pozbierali aj pochvaly koncertných vystúpení a štúdiových nahrávok.

Piesne sú baladické a zronené, z hudby kypí šedá ponurosť. Ťažiskovou je prvá polovica albumu, kde sa balady objavujú v dvoch podobách – s ráznymi gitarami a spevákovým spevom-krikom, akoby poskladaným z hlasových polôh viacerých frontmanov amerických gitarových kapiel (Ballad for My Little Hyena). Inde je to plačlivá ťahavosť, ktorá keď sa akejkoľvek skupine vydarí, získa si svojich priaznivcov (There’s Many Ways).
Cítiť aj blízkosť s kapelou Twilight Singers (The Thin White Line, Fresh Flesh), ktorá ich, mimochodom, priviedla k podpisu vydavateľskej zmluvy.

Afterhours majú len jedinú chybičku krásy: niekedy chcú znieť pop-rockovo a bohužiaľ idú za svojím cieľom. Záverečné skladby sú tým pádom nevítane odlišné, pomerne nevýrazné a nútia vrátiť sa k vydarenejším veciam.

Matej Lauko

Domino Forum