Samy Birnbach aka DJ Morpheus
Práve ste vydali CD In My Bag, vzorku toho, čo máte práve vo svojom dídžejskom kufri. Znie o čosi tanečnejšie, klubovejšie, kladiete väčší dôraz na rytmiku, ako v prípade známej série Freezone. Preto ten nový názov?


To, že som vydal novú kompiláciu In My Bag neznamená, že séria Freezone skončila. Akurát tento rok som si s ňou spravil prestávku, no momentálne už pracujem na siedmom pokračovaní. Mala by vyjsť v marci 2001. Novinka In My Bag predstavuje to, čo hrávam v kluboch ako dídžej. Tam, samozrejme, nemôžem hrať len chill-out, preto hrávam freestyle a uptempo. V tom vidím hlavný rozdiel medzi oboma výberovkami. Freezone sa od tretieho pokračovania stala výlučne kompiláciou exkluzívnych trackov. Na „dvojku“ prispeli špeciálnymi skladbami iba Josh Wink a 4Hero, neskôr to už bolo pravidlo.

Ako DJ ste v minulosti hrávali len v rádiu. Čo vás baví na hraní pred hmatateľným publikom?

Pre mňa nie je klubové hranie nič zásadne nové. Prvé rádio šou som začal robiť v roku 1994 a väčšina mojich vtedajších najobľúbenejších skladieb sa dostala na Freezone 2. Stal som sa chill-outovým dídžejom, no okrem toho som vysielal aj program v rádiu, kde som púšťal najrozmanitejšie žánre. Prelomom bolo práve druhé pokračovanie Freezone. Zrazu mi telefonovali promotéri z celého sveta a ponúkali mi booking vo svojich krajinách. Takže regulárnym dídžejom som šesť rokov, čo je už celkom dlho. No takisto v 80. rokoch, keď som ešte žil v Izraeli, som už hrával v rôznych kluboch. Klubový dídžejing mi vyhovuje. Viac ma síce najprv bavilo rádio, ale potom mi začalo chýbať cestovanie, ktoré som v 80. rokoch zažíval so skupinou Minimal Compact.

Koľko platní ste si za ostatný pol rok vypočuli, aby ste dospeli ku konečnému rozhodnutiu o obsahu In My Bag? Nakupujete veľa hudby, alebo stačia dídžejské promá?

Dostávam naozaj hŕby promo platní, ale kupujem si ich ešte trikrát toľko. Neustále pátram po nových zaujímavých veciach. Každý štvrtok prejdem viacero obchodov s platňami a počúvam. To robím, aj keď som v zahraničí. Rád chodím i do second handov, kde nakupujem staršie platne, ktoré mi ušli. Kutrem sa v hŕbach vinylov, objavujem, znovuobjavujem, a tak ďalej.

Čo hovoríte na súčasný boom dídžejingu a hviezdnosť DJov? Osobne považujem vašu relatívnu slávu za takmer fenomenálny úspech už len vzhľadom na to, že sa zameriavate skôr na obsahovú ako formálnu stránku hrania. Často meníte tempá, nálady…

Sláva dídžejov je podľa mňa prirodzená súčasť dnešného šoubiznisu. Dídžeji sa stávajú superhviezdami a médiá to podporujú. Verejnosť si to žiada. Podobne to bolo kedysi so spevákmi. Dookola sa vedú debaty o tom, či dídžej je, alebo nie je umelec. Ja si myslím, že áno. Nejde iba o technickú zručnosť, ale najmä o talent vyhľadávať nezvyčajnú hudbu a predstaviť ju publiku originálnym spôsobom. Mňa osobne dídžejing jednoducho veľmi baví a teší ma, keď sa to, čo robím, navyše páči aj poslucháčom.

Aj na In My Bag ste sa vyhli minimálnemu technu a 2stepu. Prečo?

Nie je to preto, že by som tieto štýly odmietal. Práve som sa vrátil z festivalu Transmusicales vo Francúzsku, kde som hral aj tri-štyri svoje obľúbené nové 2stepové platne. No čo sa týka konkrétne tohto štýlu, mám radšej, keď sa spája s prvkami ako sú dub alebo funk. Zvyčajne totiž 2step znie závratne rýchlo, ako kedysi happy hardcore. Keď zrýchlite soulový vokál, znie to ako Mickey Mouse a s pôvodným soulom to už nemá vôbec nič spoločné. Čo sa týka techna – hrávam ho celkom často. No naozaj ma väčšmi baví downtempo a midtempo rytmus, než bežný bangin´ minimal. Ten sa už hráva príliš dlho a znie stále rovnako. Podobne dopadol aj drum & bass. V istom období to bol veľmi kreatívny štýl, no už približne dva roky trvá úpadok - jeho producenti točia v kruhu. No naďalej čakám, že sa opäť objaví jeho inovatívna podoba. Takže ak nájdem zaujímavú drum & bass platňu, určite ju budem hrávať vo svojich setoch.

Mnoho mladých techno dídžejov vo svojich TOP 10 uvádza, že relaxuje pri počúvaní Motownu, filmovej hudby, ambientu, jazzu… Vo vašich výberoch je ale všetko toto obsiahnuté, čiže pri čom relaxuje DJ Morpheus?

Dobre sa mi oddychuje pri veľmi rozmanitých platniach: starých, nových – jednoducho rôznych. Uvoľním sa totiž okamžite, keď si pustím nejakú platňu. To je pre mňa relax.

Patríte k prvým, ktorých očarili Rakúšania Kruder & Dorfmeister (Morpheus ich prezentoval v druhej časti Freezone už v apríli 1995!) a pracovali ste na remixe pre projekt Tosca. V čom je ich energia, keď sa obvykle s tempom neodlepia od „spomaleného dubu“?

Podľa mňa sú Viedenčania Kruder&Dorfmeister výnimočne talentovaní. Svojimi remixami dokázali pretvoriť skvelé skladby do nových a nesmierne zaujímavých verzií. Majú vynikajúce hudobné nápady. Okamžite ma zaujali a potom som sa s nimi stretol aj osobne. Neustále čakám na ich regulárny prvý spoločný album. Dúfam, že jedného dňa vyjde. (smiech)

Vydali ste aj výberovku hip-hopu a rapu – Phax & Phixion. Trápia i vás problémy rapperov alebo sa ich pokúšate nevnímať a hľadáte zaujímavé sample a zvuky?

Zaujímajú ma obe stránky hip-hopu. Dobrý hip-hop je po verbálnej stránke oživením poézie, tak ako to dokázal Saul Williams. Keď hrá naživo, zapája do hudby aj iné prvky a štýly. Kvalitný hip-hop prináša humor, poéziu, nádej a stimuluje ľudský mozog. Nepáči sa mi akurát negatívna stránka hip-hopovej kultúry. Chápem, odkiaľ to pramení - predovšetkým v Spojených štátoch. Tam ešte vždy existuje rasizmus. Černošská komunita a chudobní ľudia z geta to majú niekedy veľmi ťažké a sú brzdení v kreativite. Americkou hodnotou je: si hodný toľko, koľko zarábaš. Ak sa rapperom podarí preraziť, okolo krku si pripnú zlaté reťaze a sú suroví k ženám. Odmietam sexizmus v rapových textoch i celý gangsta rap. To je podľa mňa nezmysel.

Doposiaľ som na žiadnom z CD Freezone nenašiel nahrávku z labelu Swim vašej bývalej spoluhráčky z kapely Minimal Compact Malky Spigel a jej muža Colina Newmana. Pritom ste na Swime kedysi dokonca vydali čosi spoločne, nie? Náhoda?

Na Freezone som zaradil všetko, čo sa hodilo. A nie je to celkom tak, ako hovoríte. Na Freezone 1 som predsa dal aj náš spoločný track. Bol to síce iba remix, ale zastúpení boli.

Keď tak vidíte súčasný boom world music, nie je vám trochu ľúto, že kapela Minimal Compact už neexistuje? Popri pro-európskych umelcoch ako Rachid Taha či Natasha Atlas by ste boli zrejme veľké hviezdy.

Ani nie. Všetko totiž prináleží do istej doby. Ľudia sa nás ešte aj dnes pýtajú, či nespravíme comeback a či nebudeme znova spoločne nahrávať. Odpovedám vždy nie, lebo teraz robím niečo celkom iné a som s tým spokojný. Som hrdý na to, čo sme s Minimal Compact dosiahli. Zanechali sme stopu a publikum si nás pamätá. Už by som však nechcel pôsobiť v žiadnej skupine muzikantov. Väčšina kapiel sa dáva po rokoch znovu dohromady s pochybnými motívmi. A hlavne – veci sa menia a človek sa vyvíja, prichádza na nové nápady, venuje sa iným veciam. Opakovať sa by bola veľká hlúposť.

Neuvažovali ste o remixoch repertoáru Minimal Compact? Neboli by ste na scéne prvý, ani posledný. Náhodou si viem takú Deadly Weapons ľahko predstaviť ako house, When I Go ako snivé down tempo a Statik Dancin´ ako drum & bass.

Určite. Veľakrát som o tom uvažoval, lebo v archíve ešte mám mnohé raritné nahrávky, ktoré pripravujeme na vydanie: demá, štúdiové sessions, skladby nahrané iba na kazety a podobne. Dohromady je to okolo 60 minút materiálu. Je tam dokonca i soundtrack, ktorý sme nedokončili. K tomu chceme pridať fotografie, príbeh Minimal Compact a mnoho ďalších vecí. Bude tam aj bonus – skladba, ktorá nikdy nevyšla za hranicami Izraela. Preto mi napadlo osloviť pri tejto príležitosti niekoľko producentov, aby urobili remixy. Mnohí z nich sú buď takmer neznámi alebo sa nejakým spôsobom viažu k obdobiu Minimal Compact. Jediným mojim problémom je čas. Pripravujem nové projekty, cestujem po celom svete – som momentálne plne vyťažený. Na hudobnú archeológiu si musím nájsť čas. V Izraeli však práve jeden mladý režisér dokončuje dokumentárny film o Minimal Compact. Videl som prvú verziu a bolo to naozaj veľmi zaujímavé. Nejde len o zostrih archívnych materiálov, ale o obraz toho, čo jednotliví členovia robia teraz. To ma motivuje, aby som konečne dokončil projekt remixov.

Zdá sa, že je v móde hovoriť, že 90. roky hudobne za veľa nestoja. Čo vy na to?

To hovorí každá generácia. Ľudia budú vždy lamentovať za starými dobrými časmi. To je nezmysel. Podľa mňa elektronická hudba nikdy nebola zaujímavejšia ako práve teraz. Toľko dobrých a veľmi rozmanitých platní predtým nevychádzalo! V súčasnosti objavím každý týždeň desať vynikajúcich nahrávok, ak nie viac. Scéna, ktorá naozaj už dlhý čas stagnuje a iba recykluje samú seba je rocková, nie elektronická. Kecy o lepšej hudbe v minulosti jednoducho nie sú pravdivé.

Práve ste absolvovali dídžejské turné. Nejaký zaujímavý, pre vás nový postreh, impulz?

Našiel som opäť veľa skvelých nových platní. Toľko, že by som ich tu ani nevládal vymenovať. Nedávno som hral v Austrálii, kde sa elektronická scéna začína veľmi vzmáhať. Ľudia tam sú ešte stále zvedaví, čo je vždy dobre. Navyše sú takí pohostinní, že som vážne uvažoval o presťahovaní. (smiech) Ale nie, je to príliš ďaleko a presuny trvali veľmi dlho. Teší ma, keď vidím, ako sa scéna na celom svete rozvíja. Verím, že niektorí z austrálskych producentov sa objavia aj na ďalšom pokračovaní Freezone.

Aký štýl bude teda dominovať nasledujúcej časti Freezone?

Nebude to jeden štýl. Rád nechávam veciam voľný priebeh, takže ešte uvidím. Navyše nie som jediný, kto o tom rozhoduje, pretože hlavné slovo majú samotní producenti. Dávam umelcom pri tvorbe voľnú ruku. Samozrejme, celkovo na Freezone dominuje downtempo. Väčšinou majú iba dva-tri tracky rýchlejší rytmus, aby bol celok pestrejší. Sám budem prekvapený takisto ako vy, ktorým smerom sa to vyvinie. Najradšej mám, keď sa hudobníci vyberú smerom, ktorým ešte nik pred nimi nešiel. Techno producentom navrhnem, aby nahrali downtempo track a houseový producent môže urobiť breakbeat. Freezone je jednoducho home listening kompilácia, nie klubová.

Stíhate popri prevádzkovaní SSR (elektronický sublabel Crammed Discs) a hraní ešte aj literatúru? Boli ste jej veľkým nadšencom, neuvažujete o pokračovaní albumu spievanej poézie When God Was Famous (Birnbach spieval texty Yeatsa, Hesseho, Viana, Patchena, Benna, Eluarda…), čosi ako rimbaudovská Sahara Blue akurát s Matthew Herbertom alebo Petrom Kruderom v úlohe Hectora Zazou...

Literatúre sa, žiaľ, venujem oveľa menej ako kedysi. Deň má iba 24 hodín, takže človek musí isté veci obetovať. Menej čítam, na stole sa mi vŕšia knihy, ktoré som si chcel prečítať. Našťastie label SSR riadi najmä Marc Hollander, ktorý ho vlastní. Neustále sa pokúšam nájsť rovnováhu medzi programom v rádiu, bookingami a labelom. Zatiaľ to stíham, no v poslednom čase mám dojem, že prichádza kríza. A pokračovania albumov nerobím. Freezone je výnimka. Aj keď som vydal kompiláciu undergroundového hip-hopu Phax & Phixion, ľudia sa ma pýtali, kedy urobím druhý diel. Odmietol som, pretože umenie považujem za otvorenú platformu, kde sa nič nemá zbytočne duplikovať.


Dajte nám horúci tip na niekoho, kto bude skutočne „big“ až o nejaký čas.

Možno to vyzerá tak, akoby som o hudbe všetko vedel, ale vôbec to tak nie je. Keby som len spolovice tušil, ako bude vyzerať hudba o päť rokov, nudilo by ma to, pretože by ma nič nemohlo prekvapiť. Hlavným trendom sú však podľa mňa žánrové a štýlové fúzie. V poslednom čase som počul viacero skladieb, ktoré som nedokázal zaradiť do nijakej škatuľky. V jednom tracku sa vystriedalo techno, house i breakbeat a nakoniec sa to obrátilo hore nohami. Pozornosť si určite zaslúžia DJ Venom, Maurice Fulton, Nubian Minds, Peter Kruder a jeho nový projekt s dvoma členmi tria Rainera Trübyho a mnohí ďalší. To je hudba, ktorá uniká všetkým kategóriám a prináša niečo celkom nové. Novinári si nad ňou lámu hlavy a marketingové oddelenia premýšľajú, ako ju predať, no pre mňa je jednoducho fascinujúca.


Daniel Baláž