Rozhovor pre artattack.sk na festivale Wilsonic 2005
Počas minulého víkendu sa v Bratislave konal veľký festival elektronickej hudby Wilsonic, na ktorom sa ako hlavná hviezda predstavila kvázi anglická zostava One Self, ktorú tvoria DJ Vadim, Yarah Bravo a Blu Rum 13. Do obchodov sa práve dostáva ich nový a prvý spoločný album Children of Possibility. Stretol som sa teda s DJ Vadimom, ale predovšetkým s Yarah Bravo, aby sme sa na chvíľu o One Self porozprávali. Z týchto ľudí pri našom stretnutí vyžarovala obrovská dávka pozitívnej energie a bezprostrednej charizmy. Len s máloktorými ľuďmi sa dokážete od srdca zasmiať už na prvom stretnutí a Yarah si ma zaručene získala už po pár sekundách našej spoločnej reči. Touto cestou chcem zároveň poďakovať dievčatám z PR, konkrétne Soni Weissovej (Wegart) a Silvii Pintérovej (Wilsonic), ktoré umožnili vznik tohto rozhovoru.

Naše posedenie sa nieslo v dosť uvoľnenom duchu, namiesto nejakého vážneho rozhovoru to bola skôr taká debata o „všeličom“. No a čom sme sa rozprávali? Prečítajte si nižšie.

Takže o bratislavskom koncerte, o novom albume One Self – Children of Possibility, o živote, hudbe a ľuďoch tu aj tam...

(Yarah Bravo)

One Self je hip-hopová kapela. Ako vnímaš popularitu tohto žánru v poslednom čase?
Yarah Bravo: To je pravda, normálne sa stáva, že ľudia z Anglicka letia niekam na koncert, tak je momentálne hip-hop populárny, stáva sa väčším a najmä silnejším.

Možno to je tou energiu v ňom. U nás bol dlho hip-hop v silnom podzemí, bol iba pre „pár“ ľudí a v poslednom čase tu zažívame hip-hopový boom. Najmä pre mladých ľudí je to čosi nové, silné a úžasné.
YB: Áno, cítila som to. Keď sme hrali tu (v Bratislave), keď sme hrali v Maďarsku, v Českej republike, alebo v Poľsku, ľudia boli doslova hladní po hudbe, oni úplne milovali hip-hop.

Žili ním?
YB: Presne, žili ním. V Amerike, je to v podstate mŕtve. Je to iba v TV, komerčné. Podzemie, tie základy, korene – tu je to úžasné.

Možno to je tým, že showbussines u nás ešte nemá v prsty v tomto „hnutí“, ale bohvie, čo bude o pár rokov.
YB: Musíte si to chrániť. Ste akoby taká pokladnica. Musíte si uschovať práve tento moment, tento stav, v akom to je teraz, skôr, než sa to rozplynie a zneužije. Médiami napríklad.

Aké sú tvoje dojmy z ľudí tu, na koncerte?
YB: Fakt sa mi tu páči. Po koncerte obvykle ideme do zákulisia (backstage) a rozprávame sa. Tentokrát sme boli všetci očarení, že „hej, toto bolo cool!“ Naozaj to bolo dobré.

Na ľudí ste preniesli obrovskú dávku energie. Ohromne sa bavili, skákali, hovorili si, áno, presne toto som chcel vidieť.
YB: No, odohrali sme asi desať koncertov, to vieš, začali sme veľkú šnúru a stále je to lepšie a lepšie. Je to naozaj zábavné prísť na pódium. Keď sme ale naň vyšli teraz, nebolo tu veľa ľudí, skôr odchádzali a my sme si vraveli: „sakra, čo budeme robiť? Čo sa to deje?“, ale zrazu začali prichádzať a prichádzali a prichádzali a začali z ničoho nič skákať – a to je presne to, čo nás na tom baví.

Azda to bolo tým, že Vec (hral pred nimi) je u nás niečo ako ikona, aj mimo hip-hopu. Je jeden z prvých.
O áno? Ale veď je úplne mladý.

Hip-hop na Slovensku je vo všeobecnosti mladý. Ale potom sa ľudia začali vracať, nie?
Hej, práve. A najlepšie na tom je, že sa úplne zabávali. My vlastne až teraz vydávame album, do obchodov sa dostane v pondelok (na Slovensku 20.6.) a teda ho ešte nepočuli, nepoznali našu hudbu, a i tak si ju zobrali k srdcu. Napriek tomu, že bola pre nich úplne nová. Napriek tomu tancovali a tak.

Toto je váš prvý album ako One Self, nie?
Presne. Je to náš prvý spoločný album.

Ale s Vadimom ste hrali v projekte Russian Percusions. Aj ty, aj Blu Rum, ale myslím, že nie naraz?
Nie, máš pravdu. Blu s ním hral v roku 1999 a ja som s ním začala spolupracovať v roku 2000. Neskôr sme sa dali všetci dokopy, ja, Vadim, aj Blu Rum 13. A tá energia, ktorá z toho vznikla, bola jednoducho magická. Samozrejme, predtým sme sa už poznali, ale dokopy - zrazu to bolo niečo úžasné.

Čítal som o tom, ako sa výborne dopĺňate, ale až dnes som to videl takpovediac na vlastné oči.
Pre nás to bolo zrazu absolútne prirodzené. Postavili sme sa na pódium a vedeli sme, že áno, toto musíme robiť. Toto by sme mali robiť. Predtým sme, každý zvlášť, pracovali na svojich kariérach, ja som si robila svoju hudbu, Blu a Vadim tiež, ale niečo tomu stále chýbalo. A keď sme sa stretli, zrazu to tam bolo.
Môžeš porovnať vaše hranie tu a vo Francúzsku (One Self sa so svojou šnúrou koncertov nachádzali práve vo Francúzsku a do Bratislavy si „odskočili“ len na jeden koncert. 13.6. sa vracali do Paríža), to publikum?
Myslím si, že publikum tu, aj vo Francúzsku je naozaj dobré. Na rozdiel od napríklad Anglicka, alebo Nemecka je vo Francúzsku skutočne dobré publikum. Poznajú posledný Vadimov album a sú zvedaví na One Self. Ale tu, ako som už povedala, sú ľudia omnoho „hladnejší“, bezprostrednejší. Napríklad v Paríži, všetci chodia do Paríža a ľudia tam už videli asi všetko. A tu, tu to také asi nie je, aj preto ľudia, ktorí prídu na koncert tu, kričia a tlieskajú – jednoducho sa zabávajú.

Počul som váš nový album a zaujímalo by ma, aká je odozva na druhý singel, skladbu Bluebird. Hráva sa v rádiách, v TV?
Áno, máme k nej dokonca aj video. Všetko to bolo tak naslepo. Urobili sme túto skladbu, pretože sme chceli robiť hudbu, nerozmýšľali sme nad takými vecami, ako marketing a podobne. Vždy nám išlo iba o muziku. Chodíme na „tours“, píšeme nové veci, Vadim na svojom laptope robí podklady a tak. A toto berieme ako náš každodenný život. Potom sa vrátime do Londýna a nahrávame.

Čiže nie je pre vás dôležité, či rádia hrávajú vaše skladby?
Presne tak. Na druhej strane, je úžasné, keď máme nejakú odozvu. Média, v Anglicku napríklad, „šaleli“ za touto skladbou. Množstvo rozhovorov, veľa ľudí začalo chodiť na naše vystúpenia – to sme neočakávali.

Ale to je pozitívne, nie?
Jasné! Boli sme takí skeptickí, že hej, čo sa to okolo nás deje? Prečo je zrazu každý taký vzrušený? Ale je to perfektné, nechcela by som na tom nič meniť.

Povedz nám niečo o klipe k skladbe Bluebird. Koho to bol nápad natočiť takéto plážové video?
To bol človek z Barcelony. My sme prišli do Barcelony na koncert s Russian Percussions a on tam chodil na všetky naše vystúpenia. Bolo na ňom vidieť, že miluje našu hudbu. A potom prišiel za nami, že by chcel pre nás natočiť video. Ukázal nám nejaké práce z minulosti a nám sa to zapáčilo.

Takže to bol obyčajný človek z publika?
Hej. My sme, pravdu povediac, nerozmýšľali nad takými vecami, ako bolo napríklad video, chceli sme iba hrať, nič viac, ale on prišiel s týmto nápadom. Tak sme išli za Ninja Tune (vydavateľ One Self), že by sme teda nejaké to video chceli robiť. A oni na to, že „okej“, prečo nie. Pozreli si jeho prácu a taktiež sa im páčila. No a tak sme to spolu zrealizovali. Spísali sme si nápady. Tá skladba je naozaj pozitívna, je o neobzeraní sa do minulosti a zameraní sa na budúcnosť, je o pomoci ostatným. V klipe sa Blu napríklad snaží prejsť cez cestu (scéna s prechodom pre chodcov), ale nezvládne to (skoro ho zrazí auto), je to o podaní pomocnej ruky. Takže keď tento človek (z Barcelony) napísal scenár a my sme si ho prečítali, bolo to jednoducho perfektné. Následne sme leteli do Barcelony, ostali sme tam jeden týždeň a točili. Celé natáčanie bolo veľmi zábavné, vlastne, toto bolo môj prvý klip, nikdy predtým som žiadny klip netočila – vravela som si, ja to nedokážem a zrazu - prišlo to celkom prirodzene.

Z toho videa naozaj kričí pozitívna energia, na konci rapujete do umelohmotných mikrofónov, Vadim hrá na detskej umelohmotnej gitare...
Naozaj sme sa bavili. A všetci ľudia okolo toho, všetci filmári, boli úžasní. Bola to taká „nezávislá“ partička mladých ľudí. Jediným problémom bolo, že sme to natáčali v januári. A bola tam naozajstná zima. Keď sa pozrieš na to video, vyzerá to ako L.A. alebo Miami, ale my sme v Barcelone. Obliekli sme si kopu šiat, ja napríklad bundu, ale aj tak, vždy keď sa prestalo točiť, pribehol niekto s dekou, pretože som sa cítila zmrznutá až na kosť. Ale našťastie, na tom klipe to vôbec nie je vidieť. Jedenkrát som dokonca rapovala do kamery a normálne sa mi triasli pery.

V našej krajine je modrý vták niečo ako symbol slobody, je to podobné aj v Anglicku?
V Anglicku ani tak nie, ale ja som sa narodila v južnej Amerike, odtiaľ som sa presťahoval do Švédska, potom do San Francisca a napokon do Londýna. Takže je to skôr o mne. Ja som ako taký vták, ktorý cestuje kade-tade. Ale nakoniec som sa našla v Londýne a som spokojná. Skladba „Bluebird“ je niečo ako moje zrkadlo.

A kde sa cítiš doma? Ako si vravela, žila si vo Švédsku, v Londýne, no väčšinu času si asi na cestách, nie? Má pre teba slovo „domov“ nejaký špeciálny význam?
Stále som na cestách, čiže svojím domovom nazývam väčšinou hotel. Ale je pravda, že je to „domov“ iba na jednu noc. Ale keď sa to vezme tak vo všeobecnosti, asi Londýn nazývam domovom v tom pravom slova zmysle. Možno neskôr to bude inak, ale Londýn je veľmi dobré miesto na produkciu hudby. Sídlia tu nahrávacie spoločnosti, nachádza sa tu množstvo klubov, koncertov. Je to výnimočné mesto pre každého hudobníka.

Rozmýšľali ste už o budúcnosti, o novom spoločnom albume ako One Self? Prípadne, nerozmýšľala si nad vlastným sólo albumom?
V minulosti sme si mysleli, že One Self bude projekt na jeden album a hotovo. Ale momentálne sa rozprávame už o ďalšom albume. Pretože v Ninja Tune boli nadšení a stále nám rozprávajú, aby sme nahrali ďalšie CD. My sme vydali Children of Possibility a nevedeli, čo sa stane. Čo keby to nikto nechcel počúvať? Ale teraz áno, rozmýšľame o ďalšom albume. Pravda ale je, že práve teraz pracujem na svojom sólo LP, na ktorom sa podieľa množstvo ďalších ľudí z Francúzska, San Francisca a tak. Každopádne v tomto momente je najdôležitejší One Self.

Kedy ste začali pracovať na tomto albume (Children of Possibility)? Počul som niečo o roku 2003.
Áno, to bude asi pravda, niekedy koncom roka 2003, myslím. Všetko to prebiehalo tak nejako postupne. Nahrali sme nejaké skladby a potom sme ich menili a menili. To, ako znie ten album teraz, je nič, oproti tomu, ako znel pred rokom. Nie je horší, alebo tak, ale počas toho vývoja sa všetko niekoľkokrát prerábalo, až pokým neprišiel deň, keď sme museli odovzdať materiál pre master. Vadim stále hovorieval, už zmením iba túto skladbu, iba túto – tak sme pod tlakom menili, až pokým nebol termín. Ale dnes, dnes by som už nič nemenila. Je to kompletné tak, ako to je.

Takže považuješ tento stav za akýsi konečný.
Hej. Ale zaujímavé je, že na albume sú napríklad skladby, ktoré majú ďalších pätnásť verzií. A Vadim sa nevedel rozhodnúť, ktorú použiť, pretože z každej sálala úplne odlišná atmosféra. Raz je to reggae, inokedy viac soul, alebo hip-hop. Nakoniec sme to púšťali našim kamarátom a demokraticky hlasovali, komu sa čo páči.

Čo takto vydať tie „iné“ verzie ako remixy?
Zo srandy sme rozprávali, že vydáme album, na ktorom bude jedna skladba v týchto pätnástich verziách. Ale koho by to bavilo počúvať? Možno raz, až budeme naozaj slávni ...

Váš nový album je naozaj rôznorodý. Prvé štyri skladby sú také tvrdšie, v takom tom „nu-skool urban sounde“, potom prichádzajú jemnejšie skladby. Ktorá je tvoja najobľúbenejšia časť albumu – ak sa to takto vôbec dá povedať, ktorý štýl preferuješ v hip-hope?

Je nemožné to takto povedať. Počúvam strašne veľa hudby a mám rada skoro všetko. Ja som taký ten typ, ktorý skúša a robí všetko, čo dokáže – rôzne veci. Aj na tom albume je raz mojou obľúbenou jedna skladba a inokedy už iná. Fakt to záleží na momentálnej nálade. Pri koncertovaní sa mi najviac páči Unfamiliar Places, pretože tak to naozaj je, cestujeme na neznáme miesta. Keď sa mi stane niečo zlé a potrebujem si zlepšiť náladu, počúvam Bluebird. Čiže je to rôzne. Aj ten album je rôzny. Je inšpirovaný životom a tým, ako v ňom, raz dávaš prednosť tomu, inokedy onomu.

Viem si ťa predstaviť aj v polohe čisto soulovej, alebo r&b speváčky. Neláka ťa niečo také?
Myslím si, že som predovšetkým MC. I keď niektorí ľudia hovoria, že skôr spievam, nemyslím si to. Rozhodla som sa byť Mcim. Ale v podstate je jedno, ako to ľudia volajú, dôležitá je iba muzika.

Ale nechcela by si to aspoň skúsiť? Spievať?
No, možno. Až ma raz rap unaví, kto vie? Chcem sa stále posúvať, pred piatimi rokmi som znela úplne inak, rapovala som podstatne komplikovanejšie – až tak komplikovane, že som nestíhala popri rapovaní dýchať. Je to stále o pohybe, o hľadaní štýlu a možno v budúcnosti to bude aj viac o speve. Možno na ďalšom albume One Self ?!

Poznáš Slovensko? Povedala si, že si tu prvýkrát.
Áno, som tu prvýkrát.

Čo vieš o Slovensku?
Pravdupovediac, nie veľmi veľa. Viem, že predtým ste boli spolu s Čechmi v spoločnom štáte. A ja osobne mám dosť rada Česko a preto som dúfala, že to bude s ľuďmi rovnaké. Nesklamali ste ma, ľudia sú tu naozaj úžasní. Myslím teraz hip-hopovú scénu. Reakcie tam a tu sú skoro rovnaké.

Je pravda, že česká a slovenská hip-hopová scéna sú na seba dosť naviazané. Slovenskí MCs chodia hrávať do Čiech a naopak. Je to podobné aj u vás? Že sú si ľudia takí blízki?
Nemyslím si. Nie sú si veľmi blízki.

Rap z Veľkej Británie má špecifický zvuk. One Self, Roots Manuva, The Streets, Dizzie Rascal...
Hej, je úplne odlišný. V minulosti sa vravelo, že Anglicko je iba kópiu Ameriky, že iba napodobňujeme videoklipy a podobne. Ale dnes to už nemôže povedať nikto. Ľudia ako napr. Roots Manuva si vybudovali výrazne odlišný zvuk. A myslím si, že momentálne máme pred Amerikou istý náskok – ak sa to tak dá povedať.

Možno to je tým, že UK rap vychádza z iných koreňov, predsa len, jungle, garage...
Práve. A ešte z jamajských rytmov. To je výhodou Londýna, že sa tam mieša strašne veľa štýlov. Ak chceš robiť hudbu, je to miesto, kam treba ísť. Sú tam obchody pre každý špecifický druh hudby, sú tam kluby a podobne. Ja napríklad bývam v takej indickej štvrti. Často sa mi stáva, že kráčam mestom a na rohu hrajú ľudia rôzne hudobné štýly. Tam sa fakt zaujíma o hudbu každý. Od predavača až po obuvníka. Snažili sme sa tú rôznorodosť preniesť aj na album.

To znie, akoby bol Londýn akýmsi rajom pre hudobníkov.
Asi hej, v súčasnosti sa to tak dá povedať.

Dobre, teraz taká klasická otázka, kde berieš inšpiráciu na svoje texty?
Keď som bola mladšia, často som čerpala inšpiráciu u iných MCs. Ale potom som si uvedomila, že nechcem byť ďalšou kópiu niekoho iného (s povzdychom som si spomenul na stav slovenskej scény). Keď počúvaš priveľa cudzej hudby, prejaví sa to. Aj keď nechceš, stávaš sa ovplyvneným. A to som nikdy nechala dopustiť. Naučila som sa nachádzať inšpiráciu v podkladoch. Pretože si myslím, že keď počúvam podklad, už je za ním nejaký príbeh. Vadim je vynikajúci producent a robí hudbu akoby z inej dimenzie. Vezmem si jeho hudbu a počúvam. On je plátno a ja som štetec. Jediné, čo chcem, je počúvať a zachytiť tú energiu. Ak by som mala povedať, áno, definitívne ma inšpiruje hudba.

Takže najprv je podklad a potom až tvoj text.
Vždy. Kedysi som skúšala najprv písať a potom k tomu hľadať hudbu, ale nefungovalo to. Nesedelo mi to spolu. A vždy som chcela, aby hudba a text tvorili perfektne kompaktný celok.

Je nejaká otázka, ktorú si chcela vždy dostať, ale nikdy sa ťa na to nikto nespýtal?
Počula som už veľa zaujímavých otázok v množstve rozhovoroch, ale naozaj neviem. Niektorí ľudia ma prekvapia, ako ty teraz, ale neviem, fakt neviem. Ty ma chceš šokovať, čo? (smiech)

Dobre, ďakujem ti za tento rozhovor. Chceš ešte takto na koniec niečo odkázať ľuďom zo Slovenska?
Preukazujte si lásku, jeden druhému. I sami sebe. A ostaňte silní. Ostaňte pozitívni, pretože ste fakt dobrí ľudia.


–––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––


(Vadim)

S Yarah sme sa rozprávali o vašom novom albume Children of Possibility, aké boli prvé reakcie na tento album? Počul som, že skladba Bluebird je celkom úspešná v TV a rádiách.
Vadim: Prvé reakcia boli fakt ohromujúce. Nech sme prišli hocikde, bolo to také (citujem) „oh, what a fuck“. Aj tu, v Bratislave. Som tu už druhýkrát, bol som tu pred štyrmi rokmi, a keď sme tentokrát končili koncert, cítil som sa ako rocková hviezda. Ľudia kričali, všetko sa ozývalo. Hrali sme v hale (spoločenská miestnosť na Wilsonicu) približne pre dvetisíc ľudí a ľudí tu bolo asi tak päťsto, tak sme mysleli, že atmosféra nebude – ale práve naopak, ľudia vytvorili obrovskú atmosféru.

Môžeš nejako porovnať svoje vystúpenie s Russian Percussions v roku 2000 s tým dnešným?
V: Úprimne, veľa si z toho nepamätám. Viem, že sme sem vtedy išli z Poľska a cesta, tá bola hádam nekonečná. Prišli sme neskoro na zvukovú skúšku, mali sme obrovské problémy s aparatúrou. Toto je asi všetko, čo si pamätám. Ale tentokrát to bolo fakt dobré.

Ste na koncertoch po Francúzsku a prišli ste sem len na tento jeden koncert?
V: Nie, nie. Momentálne sme na „tour“ po celej Európe. Ale teraz sa vraciame späť do Paríža, v pondelok (13.6.) tam máme koncert. Inak hráme v Taliansku, Rakúsku, Nemecku – samozrejme tu, potom späť do Veľkej Británie a Španielska. Plánujeme ísť do Austrálie a tak. Do každej krajiny, ak sa bude dať. A na budúci rok potom pracovať na novom albume. Vieš, toto (One Self) je v podstate nová skupina. Nie je to len DJ Vadim, je to celok, čosi iné, niečo, čo na scéne ešte nebolo.

Na vašom albume môžeme počuť rôznorodú paletu štýlov. Ktorý z nich je tvojím najobľúbenejším, myslím v hip-hope?
V: Tento album je niečo ako denník, záznam života, jeho esencia. Je to iba časť, nie je na ňom celá práca. Nie je ani DJ Vadim, takže asi ťažko ti odpoviem. DJ Vadim je čosi viac, produkujem rôzne štýly. Nemôžem ti povedať, ktorý štýl mám v hip-hope rád. Podľa mňa sú v hip-hope len dva druhy, ten dobrý a ten zlý. Nič viac. Nezaujímam sa o tie škatuľky, že toto je nezávislé, toto je mainstream, toto komerčné. To neriešim. Keď sa pozrieš späť na nejakú skladbu, napríklad tak päť rokov dozadu, nerozmýšľaš, či to bolo nahrávané pre „major“ alebo nie. Zaujíma ťa iba, či je tá skladba kvalitná. Pretože môže byť skladba populárna a nie veľmi dobrá a naopak, môžeš mať vynikajúcu skladbu, ktorá sa populárnou nikdy nestane. Ja mám rád The Roots, Neptunes, aj Timbalanda. Mám rád „hardcore“ gitary aj Roots Manuvu. Je to rôzne.

Čo do budúcnosti?
V: No, vyjde tento album a už som začal pracovať na novej DJ Vadim doske, ktorá pôjde von niekedy v tomto roku na Ninja Tune. To chcem dokončiť. Ďalej pracujem na LP Yarah Bravo, Blu Rum za chvíľu tiež vydá svoje LP. Takže som vcelku vyťažený. Momentálne nahrávam kopec hudby.

Klasicky na záver, nejaký odkaz?
V: Počúvajte. Niekedy stačí iba počúvať. Otvorte mysle a buďte kreatívni. To je jedno v čom. Nech je to dizajn grafiky alebo práca so šperkami, tanec alebo produkcia hudby, to je fuk, ak by vás náš koncert mal niečím inšpirovať, nech je to práve kreativita. V živote je toľko možností – a o tom je aj tento album. Niektorí ľudia vravia, že život je nudný, plný „sračiek“, ale to nie je pravda. Inšpiráciu si môže človek vziať od všelikadiaľ. Z kníh, z oblohy, z prechádzok kopcami. Alebo môže počúvať naše skladby. Len treba trochu chcieť.

Vďaka za tvoj čas. Veľa šťastia s albumom a na zvyšku „tour“.
Nie, nie, ja ďakujem tebe.

Autor: smoet